vylúdiť -i dok. spôsobiť vznik (tónu, zvuku): v. z husieľ krásny zvuk; kniž. v. úsmev na tvári vyvolať;
nedok. vyludzovať
mámiť 1. zbavovať jasného vedomia silným pôsobením na zmysly • omamovať: jar mámi, omamuje • opájať • opantávať: les ho opantával opojnou vôňou • hovor. šialiť: víno šiali hlavu • expr.: omračovať • omárať: omračuje ho krása prírody; mozog mu omára sladká opojnosť
2. usilovať sa dostať niečo od niekoho • lákať: stále mámi, láka od otca peniaze • vábiť (lákať pútaním pozornosti): vábi ho k sebe • ťahať: ťahal informácie od kolegov • expr.: drankať • drančať • pýtkať • vyťahovať • hovor. expr. pumpovať (nástojčivo pýtať): drankala na nové šaty; postupne z nej vyťahoval všetky tajomstvá; pumpovať peniaze od niekoho • kniž.: lúdiť • vyludzovať
3. p. klamať 2
vylúdiť, -i, -ia dok.
1. (čo z koho, od koho) lákaním, sľubmi, hrozbami ap. získať, vymámiť, vylákať: Úfal sa, že z Adama aspoň polovicu verbovného vylúdi. (Jégé) Dievčina vylúdila od neho dôležité vojenské údaje. (Fig.)
2. (čo na čom, z čoho) dať niečomu vzniknúť, spôsobiť vznik niečoho, vzbudiť, vyvolať: Vavrova irónia mu vylúdila úsmev na tvári. (Jil.) Kto vie také tóny vylúdiť z práchnivého klavíra? (Vaj.) Vetrík vylúdil šumot z jelše. (Rys.);
nedok. vyludzovať, -uje, -ujú
|| vylúdiť sa zried. nebadane, ticho uniknúť (o slovách, o zvuku): Namiesto slov vylúdil sa mu vzdych (Žáry) vzdychol.