Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

onen, oná¹, ono² v m. a s. G oného/onoho D onému/onomu, v ž. G a D onej mn. oní, ž. a s. oné zám. ukaz.

1. odkazuje na niečo časovo vzdialené al. už skôr spomínané (obyč. v dvojici ten – onen, tamten – onen): onen výsledok sa ukázal dobrým; v tom či onom prípade

2. odkazuje na niečo všeobecne známe: takýto je teda onen povestný obraz

● to i ono všeličo; ten alebo onen ktokoľvek; na onom svete po smrti; onoho času, za oných čias kedysi (dávno)

on m. G, A jeho, neho, ho, -ňho, -ň D jemu, nemu, mu L ňom I ním mn. živ. oni neživ. ony G ich, nich D im, nim A živ. ich, nich neživ. ich, ne L nich I nimi, ona ž. G a D jej, nej A ju, ňu L nej I ňou mn. ony G ich, nich D im, nim A ich, ne L nich I nimi, ono¹ s G, D, L, I ako m., A ho, -ň mn. ony G, D, L, I ako m., A ich, ne (dlhšie tvary jeho, jemu použ. pri dôraze, kratšie ho, mu bez dôrazu; tvary s -ň iba po predl.: k nemu, za ňou ap.; po predl. zakončených samohláskou sú tvary -ňho, -ň, napr. doňho, zaň; tvary -ňho sú pre živ., tvary -ň pre neživ., zried. pre živ.)

I. zám. osob. 3. os.

1. označ. osobu, zviera al. vec, kt. sa v dialógu nezúčastňujú, o kt. už bola reč al. kt. sú dostatočne určené situáciou: sľúbil som priateľovi pomoc, ale on odmietol; pozdravil susedku a dal sa s ňou do reči; má jedno dieťa a veľmi sa oň bojí; šaty sa mu nepáčili, keď sa na ne bližšie pozrel; vrabce stíchli, keď som ich rozohnal

2. iba oni hovor. zastaráv. označ. v nepriamej reči jednu tretiu osobu, ktorej v dialógu vykáme (plurál úcty): o. (mamička) povedali, že ...

3. iba oni zastar. použ. na znak úcty namiesto 2. os. mn. (onikanie): starká, prosím ich, poradia mi niečo

II. iba ono čast. hovor. nadväzuje na kontext al. situáciu: o. sa vyplatí starať sa o mladých

oný, oná², oné/onô zám. ukaz. hovor. nahrádza konkrétne pomenovanie, na kt. si hovoriaci nevie spomenúť al. kt. nechce vysloviť (zo spoloč. ap. dôvodov): podaj mi ten oný ... nôž; bol z toho celý ... onô ... vystrašený

onen, oná, ono² i oný, oná, oné¹ (2. p. oného/onoho, 3. p. onému/onomu, mn. č. oní, oné) zám. ukaz.

1. rozvíja podst. a poukazuje na osobu, vec, vlastnosť al. okolnosť ako na známe (o ktorých už bola reč) al. ako na časove vzdialené, minulé; ten, tamten: Takto to teda vyzerá onen povestný zelený káder! (Zúb.) Hľadel s oným blahobytným výrazom. (Urb.) Sám neviem, prečo som onoho času nezložil skúšku. (Jes.)

● kniž. za oných časov, čias, za onoho času v dávnej dobe, kedysi, dávno; hovor. na onom svete po smrti;

2. zastupuje podst., stojí proti zám. ten, tento a poukazuje na vzdialenejšiu z dvoch osôb al. vecí: Bo že má tento viac, ako onen v hlave. (Kal.)

● (i) to i ono; či to, či ono všeličo; ten al. onen niekto; ktokoľvek

on, ona, ono¹, 2. p. m., str. jeho, ho, neho, -ňho, -ň;

ž. jej, nej;

3. p. m., str. jemu, mu, nemu;

ž. jej, nej;

4. p. m. jeho, ho, neho, -ňho, -ň;

str. ho, -ň;

ž. ju, ňu;

6. p. m., str. (o) ňom;

ž. (o) nej;

7. p. m., str. ním;

ž. ňou;

mn. č. živ. oni, m., neživ., ž., str. ony;

2. p. ich, nich;

3. p. im, nim;

4. p. m. živ. ich, nich;

m. neživ., ž., str. ich, ne;

6. p. (o) nich;

7. p. nimi;

dlhšie tvary jeho, jemu sa používa pri dôraze, kratšie tvary ho, mu bez dôrazu; tvary s počiatočným ň- iba po predložkách (k nemu, o ňom ap.);

po predložkách končiacich sa na samohlásku sa používajú i tvary -ňho, -ň (doňho, zaň ap.)

1. zám. osob. pre 3. os. označuje osobu al. vec, ktorá je známa z predchádzajúcej súvislosti, niekedy i osobu, ktorá nie je známa z predchádzajúcej súvislosti, ale je zrejmá: On a jeho puška boli jedno. (Urb.) Cez dolinu tečie potok a vedľa neho i cezeň prepletá sa cesta do dvorov. (Taj.) Veď vypadneš, zakričala naňho matka. (Zúb.) Drží ju a hľadí na ňu ako vlk z maku. (Urb.)

2. zastar. oni pri oslovení jednotlivca označuje 2. os. mn. č. (= vy, tzv. onikanie): Aj oni sú z toho panského plotu kôl i s ich advokátom! (Vaj.) vzťahuje sa na kňaza Ondreja. Prosím ich, vedia, kde je nemocnica? (Zúb.) vzťahuje sa na fiakristu.

3. hovor. tvary ono a ho majú povahu častice a dodávajú vete al. výrazu citové zafarbenie (zdôraznenie, dôvernosť ap.): Ono je to radosť tie deti počúvať. (Taj.) Veď mu ono to vyjde z hlavy. (Kuk.) Pakuješ ho domov! (Kuk.) Aleže ho ideš... pankhart...! (Min.)

4. bás. zastar. tvary nepriamych pádov s nesamostatnou časticou -ž sa používali vo funkcii vzťaž. zám. k t o r ý: v Kotlínsku, v ňomž vyše pol stoletia kňazoval (Vaj.); Ta, do tej doliny, ňouž bystrý Váh beží. (Horal)