elektrón -u m. ‹g›
1. jad. fyz. elementárna ľahká stabilná častica so záporným elektrickým nábojom
2. hut. zliatina horčíka s hliníkom, prípadne i s malým množstvom iných kovov
3. archeol. prírodná al. umelá zliatina zlata a striebra používaná na výrobu šperkov, nádob, mincí;
elektrónový príd. k 1, 2: jad. fyz. e-é žiarenie tvorené elektrónmi, žiarenie beta; e. obal časť atómu mimo jadra so záporným elektrickým nábojom; fyz., eltech. e. mikroskop používajúci prúd elektrónov, ktorý prechádza elektrickými či magnetickými šošovkami; fyz. e-á optika zaoberajúca sa riadením prúdu elektrónov; – hut. e-á pec;
elektrónovo prísl.: e. viazaný (oscilátor)